Vytvorme si zručnosti pre vedenie kultúrneho sporu

Ako (ne)má vyzerať kultúra vedenia sporu

Možno aj vy ste za posledné obdobie spozorovali väčší počet búrlivých diskusií, ktoré sa týkali témy výživového poradenstva. V našej krajine začína trend, kedy slovné spojenie “výživový poradca” má už negatívnu konotáciu (čiže skôr nadávka). A možno je to naozaj oprávnené, pretože je pravda, že v mnohých prípadoch človeku stačí veľmi málo na to, aby takýto “odborný titul” získal v krátkom čase a začal prevádzkovať vlastnú prax a stal sa tzv. “šarlatánom” (tak sa to dnes moderne označuje). Ráno vás osvieti, poviete si že idete na to a za pár víkendov máte v rukách oprávnenie.  

Minulí rok tento zaujímavý trend spustila búrlivá verejná diskusia, ktorej som sa zúčastnil aj ja s dvoma pánmi doktormi [1], [2], potom to pokračovalo rôznymi útočnými článkami venujúcim sa tzv. “šarlatánom” všeobecne [3], [4] a samozrejme nezaobišlo sa to ani bez patričných protireakcií [5], [6]. Každý si povedal, čo mu na druhej strane vadí, v čom vidí problém a nechýbala ani deštruktívna kritika či zopár egoicky uvažujúcich odborníkov, ktorí na seba z radosťou prevzali rolu internetového policajta. Zaujímavé je, že žiadna z týchto “konštruktívnych” diskusií nevzišla pri osobných stretnutiach tvárou v tvár (čiže bez publika), kde by si to dve strany vysvetlili pekne z oči do očí a dohodli sa na riešeniach. 

Ale jedna osobná diskusia predsa prebehla u našich českých bratov a tú je možné považovať za úplný vrchol toho, ako sa dá absolútne nekultúrnym spôsobom viesť spor. Tejto verejnej diskusie sa zúčastnili výživoví poradcovia, oponujúci lekári, nezodpovední / neúspešne chudnúci, jednostranne ladená moderátorka či samotné publikum. Ako veľmi katastrofálne to vyzeralo, si môžete pozrieť TU [7]. Na všetky tieto udalosti sme sa aj my pokúšali reagovať najlepšie ako sme vedeli a spracovali sme sériu 12-tich bodov, ktoré hovoria o tom, ako správne chápať a interpretovať (nielen) našu prácu, prípadne ako ju kritizovať. Ďalší, kto k tejto situácii zaujal svoj subjektívny názor v dvoch verejných listoch je náš kolega a český priateľ RNDr. Petr Fořt, CSc. [8], [9]. 

Domnievame sa, že ak chce niekto niekoho verejne kritizovať z hocijakých dôvodov, bez ohľadu na to, či to bude verejná diskusia, článok na internete alebo na sociálnych sieťach, MUSÍ to urobiť konštruktívnym a hlavne kultúrnym spôsobom. Prečo? Pretože pokiaľ si to s danou osobou nemienite vysvetliť tvárou v tvár (osobne do očí bez predsudkov), tak do vašej komunikácie zaťahujete všetkých naokolo, ktorých to zároveň môže poškodzovať. Ak má niekto duševné ego problémy, nech si píše denníček, ale nech nezverejňuje svoje deštruktívne postrehy verejne (mentálne zvratky).  

Nimi pošpiní nie len dotyčnú osobu, ale aj “okoloidúcu” verejnosť, ktorá s tým nič nemá spoločné. Tá z týchto zvratkov nie len že nemá žiaden benefit, nie je to nič výživné z čoho by sa dalo poučiť, ale neslúži to ani na zlepšenie kolektívneho dobra. Každý má právo bojovať za to v čo verí, ale nemá právo bojovať proti druhým deštruktívnym spôsobom, ktorým duševne poškodzuje nie len jednu osobu, ale aj širšiu verejnosť.  

Ak už niekoho chcete verejne kritizovať, má to byť kritika konštruktívna, ktorá má za účelom pomôcť zlepšiť správanie danej osoby. V takej kritike nemá miesto irónia či urážanie druhej osoby. Kritika má byť vecná, stručná aj s návodom na (vy)riešenie situácie bez zbytočného zapájania svojho ega. Každý je zodpovedný za svoje činy a bude za ne znášať následky. To platí rovnako úplne pre všetkých. Každý k sebe priťahuje situácie, ľudí aj veci, ktoré sú v súlade s jeho myšlienkovým, duševným a fyzickým stavom (čiže rovnakou kvalitou vedomia). Takže ak som lúzer, lúzrov k sebe priťahujem a teda je to môj problém a nie problém niekoho iného.

Azda najväčším paradoxom je, že mnohí internetoví policajti (záchrancovia) sa pokúšajú prostredníctvom svojej kritiky upozorňovať druhých na niečo, čo nie je v poriadku, teda na niečo čo sa robí nesprávne, zle, nekorektne. Čiže môže teoreticky ohrozovať druhých. Lenže v tom je aj základný kameň úrazu. My ľudia patríme k najlepšie usporiadaným informáciám v prírode (genetickým, epigenetickým, imunitným) a teda nie sme hlúpe krémeše ako z rozprávky Wall-e, ktoré nemajú žiaden vlastný úsudok.

Ľudské bytosti majú svoj úsudok, svoj rozum a preto nemá žiaden zmysel niekoho kritizovať len tak. Ak už na niečo chcete verejne poukázať, urobte to tak, že predložíte vlastné riešenia, vlastné plány, vlastné výsledky (v prvom rade svoje, aby bola zachovaná postupnosť) a potom prípadne aj výsledky svojich študentov. Ale toto celé sa dá zaobísť úplne bez toho, aby ste čo i len slovo napísali kriticky o niekom druhom, kto to takto ako vy nerobí a nedosahuje vaše štandardy (kvality). Veď opäť raz a znova - je to jeho problém a on si za to skôr či neskôr musí prebrať plnú zodpovednosť alebo na to rovno doplatiť. Mentálne, ekonomické a hocijaké iné zákony fungujú všade a vždy na 100% pre každého. Takže ak robí niečo, čo nie je v súlade s týmito zákonmi, aj na to doplatí.

Posudzovanie, ohovárania či kritizovanie sú preto nepodstatné a neužitočné. Samozrejme s výnimkou, že ste za to ako internetový troll dobre zaplatený (i vyškolený), aby ste takto napomáhali nejakej propagande, ktorej sa nepáči práca toho, či oného človeka, pretože im to narúša ich plány (vieru, dogmy, ekonomiku, atď). Vtedy z tejto trápnej kritiky máte osoh len vy a vaši chlebodarci. 

Dohodnime sa, že toto bude vlastne aj filter pre posudzovanie týchto záležitostí. Vždy keď niekto bude na niekoho nekriticky, nekonštruktívne a nekultúrne útočiť najmä v internetovom priestore, môžeme ho automaticky považovať za plateného trolla, ktorý je špeciálne školený a slúži svojim pánom ako predĺžený nástroj na manipuláciu verejnej mienky cez diskreditáciu vybranej osoby. Za iných okolností, ak by plateným trollom nebol, ho môžeme automaticky považovať za verejného egoistického hlupáka. Súhlasíte s touto formuláciou alebo máte ešte lepšiu? Kam zaradíme tých, ktorí sú taktiež povrchní (wall-e pozitív) a spoliehajú sa na úsudok týchto falošných "záchrancov"? My sa domnievame, že myseľ nemá slúžiť na leštenie ega, ale na zlepšovanie kvality kolektívneho vedomia a hojnosti.

Myseľ má byť v službách ducha, nie ega 

Prečo takéto situácie vôbec vznikajú? V čom je jadro celého problému? Je to v tom že jedna strana má absolútnu pravdu a druhá je skutočne šarlatánska? Domnievame sa, že ani náhodou, pretože každá strana je múdra aj hlúpa svojim spôsobom. Nikto nevie všetko a problémy spôsobuje IBA choré ego nevedomých bytostí, ktoré vlastne ani nevedia čo činia. A práve chorobne vypuklé ego je zdrojom všetkých našich problémov a azda najlepšie a týchto myšlienkach pojednáva Eckhart Tolle vo svojej knihe: Nová zem. Táto kniha je povinné čítanie pre všetkých z nás, ktorým záleží na kultúre vedenia sporov. Tu je zopár myšlienkových klenotov z tejto knihy o egu. Je to obraz o tom, čo je to ego, ako ego našu myseľ zneužíva a ani o tom možno nevieme: 

• Ľudia s vysokým egom si nevedia uvedomiť rozdiel medzi ich myšlienkami a identitou (svoj vnútorný hlas považujú za svoje JA a identifikujú sa s ním: moje myšlienky to som ja).
• Kto spochybňuje ich myšlienky, akoby spochybňoval ich samotných (ego berie všetko osobne).
• Ego nie je nič iné, ako stotožňovanie sa s formami a hlavne s myšlienkovými formami (názory, dogmy, viera).
• Niektorí menej uvedomení (nevedomí) ľudia ani len nevnímajú, že v ich hlave prebieha neustále vnútorný sebarozhovor. Je to mentálna konštrukcia ich ega a časť nepozorovanej egoickej mysle, ktorá človeka ovláda bez toho, aby si to vôbec uvedomoval.
• Egoická myseľ je podmienená minulosťou. Najmä negatívne spomienky sa ukladajú v pomyslenom "bankovom" účte (emočné telo), ktorý generuje vysoké úroky a tie musia tí druhí samozrejme “splatiť".
• Pokiaľ cez svoje silné ego človek nedokáže vnímať prítomnosť (život), tak sa pokúša naplniť svoj život predmetmi, myšlienkami, názormi a vzťahmi, ktoré mu dávajú pocit hodnoty, dôležitosti, jedinečnosti (…a stále väčšej prázdnoty).
• Ego sa preto ľahko cíti potupené a nahnevané, ak niekto v jeho prítomnosti má viac alebo znamená viac. Základná otázka ega znie: “je tu niekto kto dostáva viac pozornosti, uznania, úspechu a zisku ako ja?”
• Základným kameňom ega je mať pocit, že je lepšie ako ostatní, čo ho zároveň udržuje v rovine nevedomosti: “čím viac mám vecí, svalov, vedomostí…, tým viac som” - ego prežíva iba vďaka porovnaniu.
• To, ako vás vidia ostatní, sa stáva zrkadlom toho, ako vidíte vy samých seba a čo znamenáte. Ego sa hodnotí iba cez oči ostatných a preto je tak ľahko zraniteľné, agresívne, útočné. Potrebuje okolo seba iba takých ľudí, ktorí mu dajú pocit vlastnej dôležitosti a proti tým ktorí ho prevyšujú, musí bojovať (základ komplexu menejcennosti).
• Ego sa neustále porovnáva a hľadá identity, s ktorými sa môže stotožňovať (tam kde patrím som správne a tí ostatní sú tí zlí, mýliaci sa, nemajúci pravdu, proti ktorým je dovolené bojovať).
• Ego uvažuje štýlom: “ak budem kritizovať alebo odcudzovať niekoho iného, dá mi to pocit že som lepší a hodnotnejší ako on”. Nespokojnosť s ostatnými je jednou z obľúbených stratégií, ktorú ego využíva na posilnenie svojej úbohosti.
• Ešte dôležitejšie pre ego sú odporné nadávky a očierňovanie druhých, čo egu prináša pocit výnimočnosti a jedinečnosti (o stupeň nižšie k úplnej nevedomosti je len rev, krik a fyzický útok).
• Emócia rozhorčenia a negatívne nálepkovanie druhých ľudí egu prináša množstvo energie. Rozhorčenie pochádza najčastejšie z pocitu krivdy, potupy a urážky, ktorú ego svojim správaním k sebe neustále priťahuje.
• Keď sa na niečo a niekoho sťažujete, vyjadrujete presvedčenie, že vy ste lepší a vy robíte veci správne. Nič neposilňuje ego viac ako pocit, že máte pravdu. Ego miluje keď má pocit, že okolo neho je mnoho ľudí čo sa mýli. Posilňuje tak svoje úbohé sebavedomie a pocit falošnej morálnej nadradenosti, čím v jeho očiach udržuje svoju hodnotu a pokúša sa rásť.
• Preto čím rýchlejší ste v hodnotení ľudí a situácií okolo seba mentálnymi alebo verbálnymi nálepkami, tým plytšou a povrchnejšou osobnosťou sa stávate. Budujete falošné JA resp. posilňujete ego, ktoré je síce chytré, ale nie je múdre.
• Takéto vychytračené a falošné JA sa stáva základom pre ďalšie interpretácie, či skôr dezinterpretácie reality, myšlienkových pochodov, interakcií a vzťahov. Subjektívna realita je odrazom pôvodnej ilúzie, ktorá je podľa ega skutočnou realitou.
• Každé ego si zamieňa vlastné názory a postoje s faktami, nie je schopné vidieť rozdiel medzi udalosťou a svojou reakciou na ňu. Každé ego je majstrom oddeleného vnímania a skreslenej interpretácie.
• Je úplne jedno ako sa ego prejavuje, jeho skrytá motivačná sila je vždy rovnaká: potreba vynikať, líšiť sa, mať kontrolu, túžba po moci a pozornosti, túžba mat stále viac, alebo potreba mať neprajníkov či nepriateľov.

Žeby toto správanie bolo odrazom chorej doby, v ktorej žijeme? Žeby práve preto tak veľmi radi sledujeme negatívne správy, negatívne udalosti, negatívne programy, telenovely a iné šialenosti? Čo tým sledujeme? Nič, len kŕmime svoju falošnú osobnosť, svoje ego. A preto ego vo svojej zaslepenosti nedokáže rozoznať koľko utrpenia spôsobuje sebe i druhým. Je to mentálno-emocionálna choroba obrovských rozmerov, ktorá už však nebude mať dlhé trvanie. Každá choroba raz musí skončiť. Buď vyhrá choroba zničením svojho hostiteľa, alebo choroba bude bránou cez ktorú sa hostiteľ vylieči a uvidí svetlo sveta inak. Hlavne triezvo a vedome. Ak sa vám tieto slová zdajú až príliš trápne, tak si choďte ihneď kúpiť túto knihu, prečítajte si ju, vráťte sa späť a povedzte nám, v čom sa mýlime. 

Nie je možné bojovať s egom rovnako, ako nie je možné bojovať s tmou. Len svetlo uvedomenia (plného vedomia) je záchranou. Každý v sebe toto svetlo nosí a ani o tom možno nevie.

Preto jediný spôsob, ako sa dá prekonať vlastné alebo kolektívne ego, je nereagovať naň. Nereagovanie nie je slabosť, ale v tomto prípade sila vyššej kvality vedomia. Ďalším znakom uvedomelosti je schopnosť odpúšťať (pochopenie a videnie do hĺbky oslobodzujú). Silné ego je kolektívna dedičná choroba ľudstva, ktorá sa formovala a stupňovala dlhé obdobia a toto storočie je považované za vrchol jeho "rozkvetu". V momente, ako si svoje ego začneme uvedomovať, tak jeho nadvláda nad nami skončí. V posledných rokoch však badať posun v kvalite vedomia väčšej skupiny ľudí, ktorá sa učí ako lepšie ovládať svoje ego a posúvať sa z nevedomosti do uvedomenia (vid graf). A práve tento duševný posun bude zdrojom kolektívneho vedomia a hojnosti v budúcnosti, ktorú si všetci tak veľmi prajeme.

Najmä dejiny 20. storočia boli dejinami kolektívneho šialenstva a choroby ega. Vojny, násilné ideológie, chamtivosť a túžba po moci spôsobili najviac nešťastia pre človeka i prírodu. Našu inteligenciu sme využili v službách šialenstva (napríklad atómová bomba či iné zbrane) a deje sa to doteraz. Čelíme vážnej kríze a spôsob ako žijeme dnes je nefunkčný, neúnosný a nezlučiteľný s ostatným životom na Zemi. 

Stojíme však na prahu veľkej zmeny, ktorej výsledok uvidíme už v tomto storočí. Zdá sa, že kolektívne vedomie sa posúva vpred a zaujímavým spôsobom o tom pojednával vo svojej knihe aj doktor Hawkins. Podnetným spôsobom popisuje mechanizmy, pomocou ktorých sa dajú kvantifikovať stavy nášho vedomia alebo miera prebudenosti nášho ducha (výška energetickej úrovne). Tvrdí, že 85% ľudskej rasy je pod kritickou úrovňou kalibrácie 200, zatiaľ čo celková priemerná úroveň ľudského vedomia dnes je približne 207. Objasňuje, že iba 4% svetovej populácie kalibruje energetickú úroveň svojho vedomia na 500 alebo viac a iba 0,4% dosahuje 540. Úroveň vedomia 600 alebo viac dosahuje iba 1 z 10 miliónov. Zaujímavé čo poviete? Kam sa svojou úrovňou vedomia zaradujete vy? A čo na to hovorí vaše ego?

Ďalší autori, ktorí o podobných veciach v súvislostiach s chorým egom výživne píšu, sú Osho, Fred Kofman, Savčenko a samozrejme mnohí iní. Oni sú povinnou literatúrou ešte pred tým, ako začnete odborne rásť v akomkoľvek smere. Napríklad v knihe Vedomý business Kofman píše veľmi pútavo o egu, ako o ontologickej arogancii nasledovne:

Jedným z najcharakteristickejších znakov ontologicky arogantných ľudí je práve to, že nerozlišujú medzi svojou identitou a svojimi názormi, teda myslia si, že ich myšlienky a ich „ja“ je jedno a to isté. To znamená, že ak niekto nesúhlasí s ich názorom, nesúhlasí s nimi. 

Takto autor zdôrazňuje, že výsledkom je, že ktokoľvek spochybňuje ich pohľad, spochybňuje ich imidž a hodnotu, čo ich vedie k tomu, že aj drobné nezhody sa menia v zásadné spory. Zaujímavé čo poviete? Ešte zaujímavejší môže byť pre vás pohľad na túto problematiku cez štandardy, ktoré aj vy sami (ne)uznávate. 

Ako štandardy formujú ego a ovplyvňujú naše správanie 

Nasledovná schéma vám pomôže vizuálne pochopiť, čo znamená akceptovať nízke štandardy (nezodpovednosť), vysoké štandardy (ideál) alebo veľmi vysoké štandardy, ktoré sa už stávajú opäť prekážkou (až príliš veľa ega). Opäť ide o uvedomenie si toho, kde sú hranice užitočnej snahy o nápravu situácie (nedostatkov) a kde sú tieto hranice už toxické:

Podštandardy:  

• vysoká reaktivita, vyhováranie sa, sťažovanie sa, automatické preberanie názorov z okolitého sveta, život v dogme, častá obeť okolia a udalostí, deformovaný úsudok, “osud” je ovládaný náhodnými okolnosťami nie vlastným rozhodnutím, nezáujem o princípy a vyšší zmysel, programové hľadanie skratiek výhod a výnimiek, pohodlie a komfortná zóna, vysoká miera strachu (neovládanie amygdaly), užívanie si nevedomosti, schopnosť robiť rýchle závery aj bez poznania problému… 

Ideálne vysoké štandardy (rebelské):

• vysoká proaktivita, uvedomovanie si seba a súvislostí, hľadanie pravdy, snaha vnímať zložitosť vzťahov a sveta, záujem o princípy a pokoru, snaha robiť seba lepším, ochota pomáhať druhým stať sa lepším, snaha vymaniť sa zo závislostí, otvárať druhým dvere, bojovanie za to v čo verím, nie proti druhým, uvedomovať si svoje ego a vedome ho kontrolovať…

Prehnane vysoké štandardy (revolucionárske): 

• egoické neuvedomelé nastavenie mysle, pocit neomylnosti, bohorovnosť, potreba vlastnej veľkosti, potreba meniť okolie podľa seba, potreba vlastnenia pravdy, strata emočnej inteligencie, ontologická arogancia (nerozlišovanie medzi svojou identitou a svojimi názormi), boj proti nesúhlasu (ohrozenie identity, imidžu), vyhľadávanie nezhôd a sporov, potreba prevziať na seba rolu “policajta”… 

Takže opäť platí, že nemáme problém s niečím konkrétnym odborným, máme problém s duševnými kvalitami a štandardmi, ktoré uznávame (buď príliš nízke alebo až moc vysoké). Pýtate sa prečo niekto môže uznávať až prehnane vysoké štandardy? Môže za to hra, ktorú sa rozhodlo hrať ego danej osoby? Čo ak daná osoba o tom ani nemusí vedieť (nevedomosť). Nie je to nefér? Je, ale pre všetkých. 

Prečo ego je hlavný hrdina v (ne)kultúrnom vedení sporu 

Svet nie je konštruovaný na to, aby nás robil primárne šťastnými. Platí, že vždy k sebe priťahujeme ľudí, situácie a udalosti, ktoré sú v súlade s našim hlavným nastavením mysle (čiže na to na čo najčastejšie myslíme). Skrz tieto udalosti sa môžeme stať akurát tak viac vedomejšími (vyššia kvalita vedomia). Život nám dáva také lekcie, ktoré najviac potrebujeme na prebudenie svojho vedomia. A jediná chvíľa, kedy sa môžeme cítiť šťastnými, je prítomnosť. V nej nieje možné pociťovať žiadne negatívne myšlienky, pretože ego vo svetle vyššieho vedomia nedokáže existovať. Ale na to, aby ste sa dostali do prítomnosti, potrebujete byť opäť zas vedomejší. 

Preto každý, kto chce viesť spor v mene ostatných (politici, odborníci, inak zodpovední ľudia), by mal podstúpiť skúšky z toho, ako ovládať svoje ego. Inak akákoľvek diskusia a vedenie kultúrneho sporu nebudú možné, pretože ego je kolektívna porucha mysle a zdroj šialenstva. Treba si však uvedomiť, že nikto v skutočnosti nie je zlý, to čo zlom nazývame, je len ľudské ego (nevedomosť, falošné JA). 

Z tohto pohľadu je jedno kto ste. Či sa považujete za vzdelanca, za odborníka, za internetového “policajta”, či ste platený a dobre vyškolený troll alebo jednoducho iba “Ferko”, ktorý má svoj názor vychádzajúci z neznalosti situácie, či neschopnosti vidieť hlbšie. Vo všetkých prípadoch nám chýba kultúrny spôsob, ako viesť spor. A my ho nemáme viesť kultúrne kvôli sebe, ale kvôli ľuďom, ktorí nás majú sledovať. Čo to znamená? Len toľko, že pokiaľ si svoju hádku neriešime osobne (face-to-face: nie facebook-to-facebook => klasika), tak ju neriešme radšej vôbec. 

Egoická myseľ, emočné telo a kurie oká na mozgu 

Emočné telo je pojem, ktorý Tolle používa na popis emotívnej časti ega. Je to ako pomyslený vak (alebo bankový účet), ktorý sa neustále napĺňa negativitou a s vekom tento “vak” rastie. Čím je tento vak plnší, tým stačí menej na to, aby sa vo vašej hlave rozsvietili také malé gombíčky, ktoré my voláme “kurie oká na mozgu”. Zatiaľ je pravidlom, že čím je niekto starší tým je jeho emočné telo väčšie a teda aj disponuje väčším množstvom týchto kurích ôk na mozgu. A to je problém, pretože potom pri každej hádke sa nehádate len kvôli danej veci, ale do procesu hádky zapájate celý obsah svojho hnusne plného emočného vaku, ktorý sa mnoho ľudí nenaučilo vyprázdňovať. Potom má ego stále dôvody na to, aby sa mohlo sťažovať, robilo zle a vystrájalo šialenosti, aké okolo seba vidíme. Potom sa netreba čudovať, že národným obľúbeným seriálom sú zahraničné alebo už aj slovenské trápne telenovely, ktoré kŕmia naše emočné telá. A stačí, že vám niekto brnkne čo i len po jednom kurom oku na mozgu a problém je na svete. Ako z toho von?

Superúprimnosť ako forma kultúrneho neegoistického hádania sa za spoločný posun vpred 

Ak sa už musíme hádať za dobrú vec (za také sa vždy oplatí), poďme to urobiť kultúrnym, inteligentným a zmysluplným spôsobom, z ktorého vzídeme všetci ako víťazi (win-win pre hádajúcich sa aj tých, v ktorých mene sa hádame). A keď sa vrátime späť k jadru problému (výživoví poradcovia a ich kompetentnosť), tak cieľom tohto článku nie je navrhovať konkrétne riešenia, ktoré povedú k vyriešeniu tejto situácie. To zvládneme neskôr. Cieľom článku je poukázať na mechanizmy, pomocou ktorých sa k riešeniam môžeme spoločne prepracovať, ale bez nich nám to nikdy nepôjde. Ak tieto pravidlá nebudeme spoločne akceptovať, ten, kto bude v tomto najviac poškodený, bude náš čitateľ, študent a celá verejnosť, ktorá sa na spore zúčastňuje (chcene alebo nechcene). Spolupráca je základ, ale bez ega.

Preto drahí kolegovia, milí priatelia, študenti, zverenci, partneri a všetci vážení, ktorých sa tento článok týka. Ak chceme spolu budovať trvalo skvelú spoločnosť, miesto, kde má zmysel žiť, budovať svoje rodiny, priateľstva i zmysluplné partnerstvá (napríklad v spolupodnikaní), tak potrebujeme aby sme sa kolektívne posunuli radikálne vpred v prvom rade po duševnej stránke, odbornosť je druhoradá. Potrebujeme vytvoriť podmienky pre kultúrne vedenie sporov, ktoré povedú k exponenciálnym výsledkom. Preto odložme svoje trápne egá a svoje falošné “JA”, so všetkými mentálnymi zvratkami a kurími okami na mozgu a poďme spolu vymyslieť postup pre kultúrne vedenie sporu, v ktorom budú všetci víťazi a nik nebude porazený. Za nás navrhujeme nasledovné body, ako kultúrne viesť spory. V diskusii očakávame aj vaše návrhy, postrehy, doplnenia či riešenia:

• ego nechajme za dvermi, pretože spolupráca je nepriateľom ega,
• ujasnime si dopredu, že pravdu chceme spoločne hľadať a nie ju vlastniť,
• základom našej diskusie nech je úvodná sumarizácia toho, na čom sa zhodneme a s čím spolu súhlasíme, až potom prejdeme na body o tom, v čom spolu nesúhlasíme a prečo, 
• keďže necháme ego za dvermi môžeme byť k sebe superúprimní bez toho, aby sme sa jeden druhého dotkli, čiže nik sa neurazí a nezačne si zapínať kurie oká vo svojom egoickom myslení,
• ak diskusia nemôže prebehnúť plnohodnotne osobne (verejne či neverejne), tak na sociálnych a iných internetových médiách zostručníme svoje postrehy iba na to, v čo veríme my, prípadne predložíme vlastné riešenia a postupy (bez urážania či ohovárania druhých), čiže o tých druhých ani písať nemusíme (šetríme čas i energiu),
• ak diskusia prebehne osobne (verejne či neverejne) budeme k sebe úprimní, ochotní vypočuť si prečo druhá strana uvažuje tak ako uvažuje (dáta, fakty, interpretácie, motivácie), nebudeme robiť ukvapené povrchné závery, nebudeme do diskusie vnášať svoje domnienky, svoje naučené politické frázy a ďalšie mentálne sračky, ktoré nevedomý divák môže vyhodnotiť ako úžasne presvedčivé prejavy (plieskanie bičom z hovna),
• základom každej diskusie a názoru by mali byť diskusia o pôvodných dátach (buď vlastných alebo cudzích, no ideálne vedeckého pôvodu), z ktorých vzišiel názor alebo konkrétny protokol (postup na riešenie problémovej situácie), pretože:
  • fakty neexistujú, existujú len interpretácie pôvodných dát a ich metodiky,
  • interpretácia tých istých dát sa môže od odborníka k odborníkovi radikálne líšiť,
  • preto je vhodné, aby názorovú nezhodu dopĺňali aj výsledky (vlastné i cudzie), ktoré pomôžu pochopiť ako sa teoretické znalosti premenili na výsledky a za akých podmienok,
  • viac sme sa o týchto tézach zamýšľali v 12-tich bodoch o našich poskytovaných informáciách TU. 

Boli by ste sa čudovali, o koľko menej problémov by sme mali, keby sme sa všetci pred tým, ako by sme sa išli kultúrne hádať, stretli v telocvični a dobre si spolu zatrénovali či pozápasil z kolien. Tam sa charakter a jeho kvality prejavujú aj bez slov a ihneď. Diskusia alebo spor, ktoré by potom nasledovali, by mali elegantný ľudský rozmer, kultúru aj primerané efekty pre všetky strany. Zápasením (spoločným tréningom) pred kultúrnou hádkou by sme vyriešili tieto zásadné problémy: 

• stretli by sme sa zoči-voči a vnímali rozmer svojej osobnosti (najmä ak sme sa dovtedy nikdy nestretli) a prestali mať predpojaté domnienky o danej osobe,
• na tréningu / zápasení z kolien by sme si vybili svoje trápne emočné telá plné chorobných a šialených myšlienok, vďaka čomu by sme vypli aj naše blikajúce kurie oká na mozgu (alebo ich konečne vyliečili), ktoré by sa v kultúrnom dialógu už viac nezapínali,  
• vytvorili by sme duševný priestor pre superúprimnosť bez ega, ktoré z hrdosti bráni svoje falošné JA, pretože fyzický tréning očisťuje nie len telo ale aj dušu (v zdravom tele zdravý duch).

A na záver si neodpustíme aj slová niekoho, koho kvality ani z ďaleka nedosahujeme ale inšpiruje nás svojimi štandardmi. Ide o múdrosti, ktoré nám zanechal doktor Aleš Hrdlička vo svojej knihe O pôvode a vývoji človeka a budúcnosti ľudstva z roku 1924. Ten Československé národy označuje za veľmi plodné a výborný zdroj vysokej biologickej kvality, ale z pohľadu duševných kvalít zatiaľ ešte mladé a nevyzreté. Tvrdí, že iba duševným rozvojom je možné všetko prekonať a prepracovať sa tak k dôstojnému a šťastnejšiemu človečenstvu. 

Zároveň tvrdí, že skutočne trvalý pokrok v budúcnosti i dnes, a to v každom smere (politickom, odbornom, inom), je možný iba na zdravých vedeckých základoch. Dodáva, že je nevyhnutné, aby národ Československý uplatnil všetky svoje duševné sily, aby nenechával svoje deti s veľkým nadaním hynúť, aby zabránil svojim nadaným ľuďom sťahovať sa do cudziny a umierať tam. Aby sme chránili svoj ľud doma od márneho utrácania svojich duševných a telesných síl (napríklad v nekultúrnych verejných hádkach, ktoré nikomu neprospievajú). Aleš Hrdlička verí, že o budúcnosti ľudstva, či Slovanov ako takých, rozhoduje duševná prevaha a pretrvajú iba tie národy, ktorých vývin bude na najvyššej možnej duševnej úrovni:  

Budúcnosť patrí tak jednotlivcom ako aj národom so silným duchom. Budeme patriť medzi nich?