Ako sa stať potravinovo sebestačnou krajinou?

Potravinová sebestačnosť a tukový metabolizmus

Už dlho pracujeme na tom, aby sme vo svojom okolí našli ľudí, s ktorými rezonuje idea tvorenia kultúry výživného pohybu a funkčného stravovania. Tento článok je venovaný práve formovaniu povedomia o kultúre uvedomelého a funkčného stravovania v našej krajine. Funkčného v zmysle, že potraviny, ktoré vkladáte do úst, majú spôsobiť určitý fyziologický efekt, ktorý vedie k vitalite, energetickej stabilite, metabolickému zdraviu, k zrýchlenej regenerácii a hlavne k duševnej slobode. Slobode, kde nebudete závislí od jedla a neustáleho stráchania sa odkiaľ príde vaše ďalšie sústo, lebo inak nebudete schopný mentálne či fyzicky existovať (energetické otroctvo). V článku budeme používať nasledovné pojmy, ktorých význam si pozrite ešte pred tým, ako sa pustíme do tejto kontroverznej, ale veľmi dôležitej témy:

• Cukrový metabolizmus
• Tukový metabolizmus
• Čiastočné hladovanie
• Hladofóbia
• Ketóny
• Mentálna hmla
• Metabolická negramotnosť
• Metabolická závislosť na glukóze
• Metabolické poškodenie
• Metabolické zdravie

Prečo potravinová sebestačnosť začína metabolizmom

Ak ste na našej webovej stránke po prvý krát, rozumné bude začať s čítaním nasledovných článkov, v ktorých objasňujeme širšie súvislosti o tom, prečo je dôležité začať trénovať svoje telo (spomaľovať metabolizmus a trénovať svoj mozog i pečeň) napríklad čiastočným hladovaním alebo prečo začať využívať “štvrtý” makronutrient vo výžive človeka - ketóny. Okrem iného sa dozviete, že ak svoje telo “preprogramujete” na tukový metabolizmus a prestanete byť závislý na glukóze, stanete sa úplne inou osobnosťou zvnútra, ktorá bude mať aj navonok iné vlastnosti i prejavy. 

A práve tu začína prvý krok k potravinovej sebestačnosti našej krajiny. Tým prvým krokom ste vy - VY ako stravná jednotka, ktorá ovplyvňuje chod našej ekonomiky. Ste to vy, kto rozhoduje o tom čo nakúpite, koľko toho nakúpite (a zjete) a koho svojimi peniazmi podporíte. Ste to vy kto robí uvedomelé rozhodnutia, alebo naopak veľmi nezodpovedné, ktoré zhoršujú životné podmienky v našej krajine (a inde vo svete). Už dlho žijete ako pažravá kobylka ktorá zje všetko čo si váš rozmaznaný jazyk a mozog závislí na glukóze spolu nadiktujú?

Ospravedlňujeme sa ak to znie tvrdo, ale ani ďalšie čítanie nebude o moc jemnejšie. Poďme si zhrnúť čo ste si mali možnosť prečítať z nášho článku o “štvrtom” makronutriente - ketónoch, ktorý sme podopreli aj dlhým zoznamom odborných poznatkov. V bodoch by sa metabolicky slobodní ľudia dali charakterizovať nasledovne:

• ľudia fungujúci v tukovom metabolizme majú minimálny pocit hladu,
• ľudia fungujúci v tukovom metabolizme konzumujú stravu 1-2x za deň (maximálne 3x),
• ľudia fungujúci v tukovom metabolizme nie sú pažravé kobylky, čo celý deň myslia iba na jedlo, môžu sa intenzívne koncentrovať na riešenie problémov a prakticky nikdy nezažívajú mentálnu hmlu,
• naopak ľudia fungujúci v cukrovom metabolizme sa strachujú čo budú opäť jesť o 2-3 hodiny, lebo inak by bez jedla “umreli” (hladofóbia), bez jedla nie sú schopní dobre myslieť, pracovať ani športovať a k tomu všetkému majú veľký objem stolice aj niekoľkokrát za deň,
• ľudia fungujúci v tukovom metabolizme produkujú v každom ohľade menšiu environmentálnu stopu (konzum, odpady, plytvanie, wc),
• ľudia fungujúci v tukovom metabolizme dokážu byť metabolicky sebestační (flexibilita) a ich nastavenie tela umožňuje, aby sami seba “vyživovali” zo “štvrtého” makronutrientu - ketónov (tie telo použije namiesto glukózy, ketóny sa tvoria v pečeni z mastných kyselín, ktoré sa nachádzajú najmä v zásobách podkožného tuku),
• ľudia fungujúci v tukovom metabolizme konzumujú veľmi mnoho zdravých tukov, čím paradoxne učia svoje telo tuky využívať ako hlavný zdroj energie,
• prepnutie metabolizmu na ketónové (tukové) palivo umožňuje ochraňovať svalovú hmotu (antikatabolický efekt), ketóny sú stabilnejšie palivo pre mozog, zároveň majú protizápalové efekty a mnohé ďalšie benefity, ktoré pomáhajú optimalizovať zdravotný stav obyvateľov krajiny,
• ľudia s tukovým metabolizmom sú schopní podávať fyzické výkony aj počas hladu bez toho, aby odpadávali a zažívali metabolické zlyhanie alebo mentálnu hmlu,
• priemerný muž a žena bez nadváhy má zásobu tukovej energie na niekoľko mesiacov, ľudia s nadváhou a obezitou majú zásobu tukovej energie na niekoľko kvartálov až jeden celý rok:
• príklad: naši tuční spoluobčania, ktorých je zhruba 2/3 populácie (zaokrúhlene rátajme “iba” 3 milióny ľudí), má priemerne na jednu osobu 30kg tuku = 270.000 kcal zásobnej energie / osoba (to je zdroj energie pre túto osobu na 77 maratónov, čiže v pokluse dojazd na 3234 kilometrov bez najedenia!)
• 3 milióny našich spoluobčanov má 810.000.000.000 kcal energie uloženej v zásobách podkožného tuku (v zadkoch a bruchách)
• navrhujeme založiť Ministerstvo Riadenia Zásob Podkožného Tuku pre našich nerozvážnych spoluobčanov, ktorí by túto energiu mohli produktívnejšie a hlavne zdravšie využiť, namiesto jej ďalšieho ukladania do opäť nevyužiteľnej zásoby v záchvate nerozvážneho konzumu (kobylky)
• ľudia s tukovým metabolizmom preferujú poctivé kalórie (najmä zdravé tuky, kvalitné bielkoviny, zelenina, vývarové polievky), pretože práve tento typ kalórií má zásadný vplyv na stav ich metabolizmus
• konzumácia tučných potravín odkláňa ekonomiku stravovania od tých potravinových zdrojov, ktoré sú závislé na petrochemickom priemysle (kukurica, pšenica, sója = ropa),
• tukový metabolizmus je ekonomicky prijateľnejší stravovací režim najmä pre ľudí z nižšej a najnižšej triedy (slaninu, vajcia, smotanu, zeleninu si môže dovoliť každý)
• ľudia s tukovým metabolizmom majú preukázateľne lepší zdravotný stav (antidiabetický, antirakovinový nástroj), sú menej odkázaný na verejné zdravotníctvo a menej zaťažujú štátny rozpočet našej krajiny.

Chcete spätnú väzbu a byť k sebe možno po prvý krát v živote sebakritický? Začnite si odkladať všetky bločiky z nákupu potravín a jedál, ktoré vložíte do svojich úst či chladničky. Čo tam nájdete? Koho podporujete? Komu dávate svoje ťažko zarobené peniaze? Dávate ich poctivým farmárom alebo ľuďom, ktorým dôverujete alebo smerujú na tučné kontá fast food spoločností a veľkých producentov potravín, ktorí svojou produkciou obťažujú, ekologicky zadlžujú, zotročujú a “rozkrádajú” celú našu planétu?

Len hlúpa kultúra zveruje produkciu potravín veľkým korporáciám alebo ju vkladá do rúk nevzdelaných jedincov. Ako je na tom naša krajina? Kto o tom rozhoduje? Ako sa toto všetko zmení v situácii, keď sa schvália rôzne transatlantické partnerstvá (T-TIP, CETA)? Ak chceme tvoriť kultúru funkčného stravovania, musia sa tu nájsť ľudia, ktorí prevezmú zodpovednosť za naše stravovanie do vlastných rúk a my ich za to odmeníme dôverou. Dôverou, ktorú im vyjadríme tak, že svoje peniaze v peňaženke si budeme ceniť menej ako to, čo za ne vymeníme (kvalitné potraviny a jedlá). Potom sem môžu podovážať aj tony potravín na základe TTIP dohôd, ale bude to prt platné, keď ich nebudeme nakupovať. Tam kde začína lacnota, skončí sa to tučnotou. Chcete dôkazy? Otvorte oči a žiaľ, v mnohých prípadoch sa stačí pozrieť iba do zrkadla.  

Túžba po sexe a túžba po jedle sú dve veľmi podobné biologické túžby. Obe sú nevyhnutné pre prežitie človeka ako druhu, no energia oboch sa musí pre dobro spoločnosti starostlivo smerovať. Jedlo je však dôležitejšie než sex, aj keď majú mnoho spoločné. Promiskuita v diétnych režimoch nebola nikdy taká výrazná, ako v týchto časoch a nevernosť k lokálnym potravinám, ktoré majú pridanú hodnotu, nás taktiež vôbec netrápi. Prečo by sa to malo zmeniť?

Prečo sa musíme stať pestovatelia trávy aby sme boli zdravší

Zem (hlina) je žalúdkom sveta, ktorý strávi všetko a jedného dňa aj nás (mňa, vás, všetkých). Neviem či si to takto uvedomujete, ale zem je najväčší “masožravec”, ktorého ani nevidíte. Ak jej nevrátite späť čo ste si “požičali” (svoje telo: mäso, krv, kosti), nezíska späť stavebné prvky, z ktorých môže vzniknúť nový život. 

Ak nepoznáte odpoveď na jednoduchú otázku: ako chcete nakŕmiť najväčší žalúdok zeme - pôdu, tak máte problém. Z čoho chcete aby vyrástli vaše rastlinné produkty hocijakého druhu? Z petrochemikálií - čiže umelých hnojív a ropy? Jadro problému ale aj samotné riešenia sú ukryté v pôde. Ak raz toto tajomstvo pochopíte, budete sa na svet a svoje jedlo pozerať inak.

Dá sa povedať, že v mnohých smeroch ignorujeme zákony prírody. Aj také predátorstvo, je pevne vtkané do prírodných zákonov a keď sa do týchto zákonov zasahuje ľudskou rukou, ich jemná štruktúra sa rozpadá. Len si spomeňte na video o vlkoch, ktorý fungujú ako ekologickí inžinieri a pritom ich stačí tak málo, aby tak veľmi pomohli matke prírode zotavovať sa. Áno, i napriek tomu že to čo robia, je zákerné. Padnúť za obeť dravcovi nám príde nehumánné a z hľadiska jednotlivca (zvieraťa či človeka) hrozné. Lenže pri širšom pohľade tu nejde o jednotlivca, ale o celok a toto si my ľudia neuvedomujeme. Nadraďujeme právo jednotlivca nad zákon celku. V prírode naše kultúrne spoločenstvá nemajú zmysel a vo svete prírody ľudská morálka založená na právach sa uplatňovať jednoducho nedá. Týmito myšlienkami sa dostávame bližšie k zmyslu pestovania trávy, ktorej postupy taktiež akceptujú prírodné zákony, diverzitu a nadradenosť celku.

Ak chcete vedieť viac o koncepte pestovania trávy, mali by ste si prečítať knihu od Michaela Pollana Dilema všežravca. V našej databáze knižných recenzií ju máme spracovanú na 7-mich stranách, ak by ste nemali čas čítať knihu celú.  

V tejto knihe sa dočítate prekvapivé súvislosti o tom, že náš široký sortiment bežných potravín je stvorení z prekvapivo veľmi úzkeho biologického základu: z kukurice. A to platí rovnako pre mäso či vegetariánske jedlo. Kukurica je podľa neho kráľovnou vo svete priemyselného konzumného kapitalizmu, teda vo svete supermarketov a fastfoodových reťazcov. Taktiež uvádza, že v 50. a 60. rokoch ceny kukurice klesli natoľko, že sa dobytok presunul z pastvín do veľkovýkrmní. Malí farmári nemali šancu proti veľkým podnikom a preto vymizli a s nimi aj lúky a ohrady. Namiesto toho sa vo veľkom začala pestovať kukurica - všade. Popisuje tu, ako vplýva pestovanie kukurice prostredníctvom využívania fosílnych palív a aký celkový dopad to má na životné prostredie.

Autor upozorňuje na fakt, že jednou z najdôležitejších zložiek pri produkcii mäsa, ktorá prechádza akoukoľvek výkrmňou je ropa. Podľa jeho výpočtov býk, ktorého život sledoval, pri predpoklade, že bude konzumovať 11 kg kukurice denne a dosiahne váhy 544 kg, skonzumuje za celý svoj život 132 litrov ropy. Dali by ste si kus takéhoto mäsa? Chutná predstava že?

Potravinársky priemysel tak, ako ho poznáme, je závislý od petrochemických výrobkov, inak by neexitoval. Umelé hnojivá predstavujú problém nie len pre prírodu, ale ohrozujú národné zdravie. Zdravie pôdy a všetkých tvorov na nej závislých, včítane nás. Umelé hnojivá vedú nevyhnutne k umelej výžive, umelým potravinám, umelým živočíchom a nakoniec k umelým mužom a ženám. Preto ústrednou myšlienkou pestovania trávy je umožniť nám žiť z pôdy priamym, aj nepriamym spôsobom, pretože tráva je tvorstvom všetkého a stojí v úplnom základe potravinového reťazca. 

Autor v knihe prezentuje fascinujúci život sebestačnej farmy, kde pracujú zvieratá a spolupodieľajú sa na pestovaní trávy. Sliepky sú jej hygienikmi, ich zásluhou netreba používať chemické postreky, pretože trávnatú plochu vyčistia a zlikvidujú parazity. Potom príde prestávka, po ktorej sa na pastvinu vyženú býky a dopĺňajú sa s inými zvieratami. Pastvina sa pri takomto kolobehu vôbec nevyčerpá, dokonca bude podľa názoru farmárov ešte úrodnejšia. Pôdu tu prezentuje ako nepredstaviteľne zložitú komunitu živých a mŕtvych, pretože zdravá pôda vstrebáva mŕtvych aby živila ostatných, akoby bola žalúdkom Zeme. Podľa jeho vyjadrenia je tráva spôsob, akým zachytávame energiu zo Slnka. Jeho základnou myšlienkou je žiť z pôdy a slnka, teda jesť zadarmo. To dáva zmysel keď si predstavíme, že ako ľudia ešte nevieme efektívne využívať slnečnú energiu, ale príroda to dávno vie - cez trávu. Obzvlášť je zaujímavý fakt, že za zhruba 90 minút denného svetla dopadne na našu planétu toľko energie, koľko spotrebujeme ako ľudstvo za celý jeden rok. Za rok dopadne na našu zemeguľu niekoľko tisíc násobne viac energie ako potrebujeme. Kedy sa ju naučíme efektívnejšie využívať? 

Preto najjednoduchší spôsob, ako zachytiť slnečnú energiu prostredníctvom zvierat chovaných na mäso, je pestovať trávu: Jej listy, to sú naše fotovoltarické (solárne) panely. Autor apeluje na chov zvierat na tradične zmiešanej farme, pretože takáto farma dáva zmysel z biologického hľadiska, kde neexistuje odpad, ale uzavretá ekologická slučka, ktorú možno pokladať za ideálne riešenie. Jediné, o čo sa musíte dôsledne postarať je tráva, ktorá rastie zadarmo zo slnečnej energie a ktorú potrebujú pre svoje zdravie aj samotné zvieratá, aby dokázali produkovať zdravé potraviny. Ak je to tak prečo sa tento model nevyužíva v praxi častejšie? 

Na otázky sa pokúša hľadať odpovede aj samotný autor. Problém ktorý zároveň otvára sú aj tradičným spôsobom vyprodukované potraviny zo supermarketov ktoré sú lacné, ale ich cena nie je konečná. Cena lacného výrobku nepokrýva totiž skutočné náklady a to sa potom prejaví v inej sfére. Ako píše Pollan vo svojej knihe:

„Spoločnosť nenesie výdavky spojené so znečisťovaním vody, rezistenciou voči antibiotikám, chorobami prenášanými potravinami, poľnohospodárskymi dotáciami ani s dotovanou ropou a vodou – všetky tieto náklady na životné prostredie zostávajú pred daňovým poplatníkom skryté, takže potraviny sú lacné len zdanlivo. 

A tu začínajú vynikať podobné farby ako Polyfaces, kde ich polykultúry (mnoho zvierat a rastlín) sú produktívnejšie a menej náchylné k chorobám než monokultúry (napríklad pole kukurice). Civilizácie, ktoré s pôdou zle zaobchádzajú, sa vraj časom zrútia. Čaká aj nás tento osud? Veď zákon prirodzeného výberu je v samom srdci prírody a riadi evolúciu. Prežije len to, čo funguje. Aké je teda riešenie?

Zvieratá sú riešením v otázkach potravinovej sebestačnosti

Kľúčová otázka: čo urobíme s produktmi zdravých zvierat, alebo aj so samotnými zvieratami, ak sa mi bude na tráve dariť a budú produkovať na malom množstve veľmi mnoho výživných kalórií? Odpoveď je predsa jednoduchá: budeme tieto vzácne prírodné produkty s nadšením a vďačnosťou konzumovať.  Farmy Polyfaces dokážu byť až neuveriteľne produktívne na malom priestore (popredné miesta v produktivite). Žiada si to značné know-how a to je to, čo sa skrývalo za vetou: “Len hlúpa kultúra zveruje produkciu potravín veľkým korporáciám alebo ju vkladá do rúk nevzdelaných jedincov”. Ak chcete prevádzkovať farmu na štýl Polyfaces, musíte poznať všetky zákonitosti ako sa jednotlivé prvky prírody dopĺňajú. Tu sú čísla pre orientačnú predstavu:

• zvieratá vytvoria z trávy niečo cez 11 ton hovädzieho a 22 ton bravčového mäsa, vyrastie tu dvanásťtisíc jatočných kurčiat, 800 moriek, 250 prasiat (viac než 22 ton bravčového), 500 králikov a sliepky znesú 360 000 vajec.
• Na 40 hektárov pastvín je to neuveriteľné množstvo, ale prekvapivejší je fakt, že pastvina sa pritom vôbec nevyčerpá, dokonca bude ešte lepšia, bujnejšia, úrodnejšia a pod nohami pružnejšia (v dôsledku zvýšenej aktivity dážďoviek), ale nič z toho by ale bez trávy nešlo.
• Práve tráva, prostredný článok medzi pôdou a Slnkom, odjakživa priťahuje ľudský zrak, ale neláka len nás. Rovnaký vzťah k nej má aj veľa zvierat, čo čiastočne vysvetľuje, prečo sme k nej tak pevne pripútaní my: jeme bylinožravcov, ktorí sa živia trávou, ktorú – keďže nemáme bachor - sami stráviť nemôžeme. Všetko tvorstvo je tráva. 

Ako píše autor v knihe: pravým vzorom pre poľnohospodárstvo by mala byť príroda, nie stroj, umelé hnojivá a neprirodzené krmivo pre zver (pšenica, kukurica, sója). To čo jeme sa nedá oddeliť od toho, ako sa to vyprodukovalo. Aj preto sme zástancovia Biofilnej filozofie. Matka Zeme sa nikdy nepokúša hospodáriť bez živých zvierat; vždy pestuje zmiešané porasty; vyvíja veľké úsilie, aby zachovala pôdu a zabránila erózii; zmes rastlín a živočíšnych výkalov mení humus; nevytvára žiadne odpady; procesy rastu a procesy rozkladu sa navzájom vyvažujú; s maximálnou starostlivosťou sú zadržiavané dažďové zrážky; rastliny aj zvieratá sa musia sami chrániť proti chorobám. Príroda napríklad nepozná problém s odpadom, pretože z odpadu jedného tvora sa stáva strava pre tvora iného.

Pokiaľ všetka energia v pokrme pochádza z neobmedzenej slnečnej zásobárne, ako je tomu v prípade, keď jeme mäso z pastvín, potom sa naše jedlo natoľko blíži obedu zdarma, ako je to len možné. A miesto toho, aby pôdu ochudobňovalo, jej vrstvu zvyšuje; našu Zem neochudobňuje, naopak ju obohacuje. Autor sa zamýšľa nad otázkami: 

• Prečo sme sa vlastne od tohto obeda zadarmo odvrátili a dávame prednosť biologicky príliš nákladnému jedlu pôvodom z kukurice? 
• A ako sa stalo, že hamburger z fastfoodu (založený na kukurici a fosílnych palivách) stojí vlastne menej než hamburger z trávy a slnečného svetla? 
• Kukurica by mohla za víťazstvo nad trávou vďačiť faktu, že pole s kukuricou jednoducho vytvorí viac energie v potravinách než tráva na lúke; rozhodne to tak vyzerá. V Skutočnosti však vznikne viac výživných látok – bielkovín, tukov a sacharidov – na jednotke plochy dobre využívanej pastviny než na rovnako veľkom kukuričnom poli. Ako je to možné? 

Autor na to má vysvetlenie: jednoducho preto, že 99% z ceny hamburgeru jednoducho neberie do úvahy skutočnú cenu tohto jedla, ktorú platí pôda, ropa, verejné zdravie, štátna pokladnica a tak ďalej, a prehliada náklady, ktoré sa nikdy nevyúčtujú priamo spotrebiteľovi, ale nepriamo a neviditeľne daňovému poplatníkovi (v podobe dotácie), systému zdravotníctva (v podobe obezity a chorôb spôsobených nezdravou výživou) či životnému prostrediu (v podobe jeho znečisťovania), a to nehovoríme o životných podmienkach pracovníkov vo výkrmniach a na bitúnkoch a o životných podmienkach samotných zvierat.

Náš systém potravín stojí na tom, že spotrebiteľ toho veľa nevie, okrem ceny. Je cena to posledné čo nás zaujíma a teda stávame sa nie len pažravé kobylky, ale aj nerozmýšľajúce a povrchné tvory?

• Ako vidíte, námietky typu že z jedla nebude dosť pre všetkých sú irelevantné, pretože efektivita týchto fariem je viac ako dostačujúca, resp. je lepšia. 
• Ako vidíte, námietky typu neetickosti chovu a utrpenia zvierat na týchto farmách sú taktiež zbytočné.
• A ako vidíte, bez zvierat to nepôjde a ich chutné, zdravé a výživné produkty sú “vedľajším efektom” pestovania trávy a slnečnej energie. Čo potom budeme jesť - pšenicu, kukuricu, sóju, alebo rovno ropu?

Amélka drží v rukách potraviny od našich dobrých priateľov (tomasivan2@gmail.com), ktorí produkujú vlastné potraviny (vajcia, kefír, kombuchy, syry, iné), nosia nám ich raz za týždeň v bedničke a dokonca na potraviny nalepia aj nálepku našej filozofie Biofilného Transhumanizmu.

Potravinársky priemysel spáli takmer jednu pätinu všetkej ropy v Spojených štátoch (zhruba rovnaké množstvo ako autá). Dokedy to podľa vás takto vydrží nepadnúť na ústa? Potom sa niet čomu čudovať, že všetci hľadáme alternatívne riešenia a v regáloch supermarketov preferujeme takzvané “bio” a “organické” potraviny. Lenže tieto “nálepky” sa žiaľ dávajú aj na potraviny, ktoré plávajú na rovnakej hladine mora ropy, ako ostatné bežne vyprodukované potraviny. Preto bude rozumnejšie poobzerať sa okolo seba, či sa vo vašom okolí nenachádzajú ľudia, ktorí sa pokúšajú rozvíjať kultúru funkčného stravovania za pomoci poctivých a kvalitných potravín, ktoré pochádzajú z pestovania trávy. Systémovým návrhom v tomto smere sa dostaneme o chvíľu. Pred tým sa pozrime na fakt, aký výživový smer nám ponúkajú takéto poctivé a zdravé potraviny?

Aký výživový smer prichádza v úvahu pri takejto forme potravinovej sebestačnosti?

Predstavme si situáciu, že jedného dňa budeme mať v našej krajine dosť takýchto fariem, ktoré nebudú priestor ponechávať problémovým monokultúram, ale polykultúram. Aký výživový smer budeme preferovať potom? A čo teda budete jesť? Kukuricu, pšenicu, sóju a produkty ktoré vznikajú vďaka ich hojnosti (čiže aj tradičné mäsové či dokonca aj vegetariánske produkty), alebo radšej si dáte kvalitné živočíšne produkty z tejto produkcie? Ľudia ktorí študujú naše web stránky a ktorí sa pokúšajú hľadať pre svoje telo optimálne cesty stravovania sa, to robia nasledovne:

• ľudia s tukovým metabolizmom preferujú poctivé kalórie (najmä zdravé tuky, kvalitné bielkoviny, zelenina, vývarové polievky), pretože práve tento typ kalórií má zásadný vplyv na stav ich metabolizmus:
• tuky tvoria cca 60-70%, bielkoviny 15-20% a sacharidy 15-20% z celkového energetického príjmu,
• preferované tuky: bryndza, slanina, vnútornosti, maslo, smotana, orechy, kokosové produkty, avokádo, olivové produkty, semená, tučné mäsá a syry, plnotučné mliečne výrobky,
• preferované bielkoviny: mäso, vajcia, ryby, vybrané mliečne produkty,
• zelenina: akákoľvek,
• preferované sacharidy: ryža, zemiaky, pšeno, quinoa, zelené banány, sladké zemiaky, ovos, pohánka, (najmä bezlepkové plodiny),
• preferované polievky: silné vývary zo špikových a kĺbových kostí s ružičkovým kelom a morskými riasami,
• preferovaný pitný režim: čistá voda, káva s maslom, čaj s maslom

Zdajú sa vám tieto odporúčania už viac logické pri pohľade na polykultúrne farmy a pri pohľade na to, čo sa v týchto farmách môže vyprodukovať? Nie je toto práve cesta, ako by sme sa mohli stať potravinovo sebestačnou krajinou? Aký by to malo dopad na našu ekonomiku krajiny, ak by sa väčšina z nás rozhodla pre tento celoživotný výživový smer?

• Vďaka týmto postojom je možné orientovať sa na produkciu poctivých potravín, ktoré je možné vo väčšine prípadov vypestovať lokálne v našej krajine (polykultúrne farmy na štýl polyfaces):
• to znamená minimalizovať výrobu a dovoz produktov z kukurice, sóje a pšenice, ktoré tvoria 80% ponuky potravín v našom potravinovom reťazci, cez ktoré nepriamo “pijeme” ropu a vypisujeme si pozvánky pre skoré zdravotné komplikácie
• petrochemický priemysel prináša väčšinu environmentálnych, ekonomických, zdravotných a estetických problémov) a týmito plodinami kŕmime aj zvieratá namiesto toho, aby sme sa stali “pestovatelia trávy”, ktorá prináša úžitok pôde, zvieratám a nepriamo i ľuďom (zdravé živočíšne produkty ako vedľajší efekt pestovania trávy)
• väčšina nami odporúčaných potravín pomáha optimalizovať zdravotný stav, je možné ich dopestovať / dochovať aj v našej krajine, čo podporí nielen ekonomiku (najmä stredného či východného Slovenska, kde je pôda vhodnejšia na chov či pestovanie), ale aj potravinovú sebestačnosť / samostatnosť našej krajiny.

Aké podmienky máme v našej krajine na vznik polykultúrnych fariem

Aby sme mali šancu ideu aplikovať, musíme vychádzať z možností, ktoré nám naša krajina ponúka. Ide o možnosti kvality pôdy, jej povahy a v ďalších textoch budeme vychádzať z týchto poznatkov výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy.

• celá naša krajina má rozlohu zhruba 4903 tisícov hektárov (49.035 kilometrov štvorcových)
• z toho zhruba 2440 tisícov hektárov tvorí poľnohospodárska pôda, zhruba 2000 tisícov hektárov tvoria lesné pozemky, zhruba 93 tisíc hektárov sú vodné plochy a zhruba 220 tisíc hektárov tvoria zastavané plochy (obydlia),
• na týchto 220 tisíc hektároch zastavanej plochy žije zhruba 5.4 milióna ľudí (2013), v mestách žije 57 % populácie
• všetci spolu (5.4 milióna ľudí) v našej krajine teda zaberáme ledva 4,4% z celkovej plochy (sú krajiny kde je penetrácia občanov extrémne vysoká, napríklad v Monaku žije skoro 18.000 ľudí na jeden kilometer štvorcový, v našej krajine žije priemerne iba 111 ľudí na kilometer štvorcový)
• na každého jedného občana pripadá v našej krajine 0,40 hektára poľnohospodárskej a 0,30 lesnej pôdy
• farma s podobnou produkciou ako Polyfaces, potrebuje okolo 40 hektárov pôdy pre trávu (terén nemusí byť vôbec rovný) a ďalších asi 100 hektárov okolitých lesov
• keďže vieme, že za jednu sezónu vyprodukuje niečo cez 11 ton hovädzieho a 22 ton bravčového mäsa, vyrastie tu dvanásťtisíc jatočných kurčiat, 800 moriek, 500 králikov a sliepky znesú 360 000 vajec: to je spolu zhruba 140 ton jedla za jednu sezónu (o farmu sa stará cca 10 ľudí)
• každá farma môže produkovať niečo iné ako tá druhá, takže by sa mohli navzájom v produkcii dopĺňať a čo nekúpite na jednej farme, kúpite na druhej
• na takejto farme (konkrétne Polyfaces v USA) sezónne nakupujú tisíce ľudí a desiatky reštaurácii, ktoré sú vzdialené do 3 hodín jazdy autom (umožňujú iba lokálny predaj, žiadne logistické posielanie jedla do vzdialených predajní)
• ak by sme v našej krajine využili len 60% pôdy (lesnej či poľnohospodárskej), mohlo byť na 3000 tisícoch hektárov vzniknúť zhruba až 75.000 podobných fariem (toľko ani nepotrebujeme)
• akákoľvek aj neúrodná pôda, skalnatá či inak nevhodná, by sa štýlom podobného farmárčenia stala nadpriemerne úrodnou a zdravou v priebehu 2-3 sezón 
• ak by jedna poskromná farma uživila povedzme iba 500 ľudí, potrebovali by sme zhruba 11.000 takýchto fariem pre zásobovanie celej našej krajiny funkčnými a zdravými potravinami
• všetky tieto potrebné farmy na uživenie celého obyvateľstva by spolu zaberali zhruba iba 33% celkovej rozlohy našej krajiny (a menej, pretože ak je farma menej produktívna, nezaberá toľko miesta, pretože zvieratá takú veľkú plochu nepotrebujú)
• na týchto farmách by mohli pracovať rôzni občania (študenti, dôchodcovia, iní), ktorí dnes nemajú uplatnenie (nehľadajú ho, nevedia ho nájsť alebo ho už jednoducho nemajú), nepoznajú zmysel svojho života a nevedia ako sa stať užitočným spoluobčanom
• pri tomto pohľade skôr vidím problém že naša krajina je málo zaľudnená (alebo lenivá?)
• a keď sem zapletieme náš filozofický pohľad Biofilného Transhumanizmu, tak aj tá najviac problémová farma by mohla využívať technológie, ktoré sú už dnes dostupné a prinášajú aj energetickú udržateľnosť alebo nezávislosť.

Samozrejme, výpočty sú veľmi hrubé a v mnohom smere naivné, či iluzórne. Vždy budeme potrebovať nejaké potraviny aj dovážať, ale nech sú to tie, ktoré opäť prinášajú cenné kalórie pre našej zdravie. Preto tieto výpočty berte ako našu skromnú domácu úlohu. Ak však niečo neochutnáte, ako môžete dopredu vedieť, že vám to nechutí? Ak niečo nevyskúšame, môžeme vedieť že to nefunguje? Riešením by mohol byť uvedomelý štát. 

Čo by mohol robiť štát, aby sa polykultúrne farmy stali skutočnosťou

Predstavme si, že v našej krajine máme ešte nejakých čestných vplyvných politikov ktorí vidia ďalej, ako len na špičku svojho nosa (po koniec volebného obdobia). Predstavme si, že aké opatrenia by mohli urobiť, aby sa existenčne začalo dariť tým správnym ľuďom a naopak, ako by sa mohol sťažiť život tým, ktorí naše pravidlá nechcú akceptovať, respektíve podnikajú bezohľadne a neeticky:

• vyššie dane pre komerčne produkované potraviny alebo monokultúrne farmy, nižšie alebo žiadne dane pre domácich producentov polykultúrnych plodín a potravín
• úľavy alebo dotácie pre potraviny vyprodukované v našej krajine, ktoré majú preukázateľný zdravotný efekt 
• vytvoriť ministerstvo riadenia zásob podkožného tuku alebo ministerstvo metabolického zdravia:
• kvantifikácia zmien zdravia v populácii, aby sa dalo objektívne hodnotiť akým smerom sa uberá zdravotná stránka našej populácie 
• podľa výsledkov by mali jednotlivci výhody alebo nevýhody, napríklad drahšie / lacnejšie zdravotné poistenie (akceptácia osobnej zodpovednosti za vlastné zdravie)
• vyhlasovať iniciatívne súťaže k potravinovej sebestačnosti
• cieľom je vyhlásiť súťaž o príťažlivú finančnú čiastku (napríklad 100.000 eur), 
• do súťaže sa zapojí mnoho farmárov, alebo ktokoľvek kto má jednoducho záujem (aj ľudia bez “oficiálnej” kvalifikácie)
• všetci musia dostať konkrétny a merateľný cieľ, ktorého dosiahnutie sa dá odmerať (viď príklad cieľov z produktivity fariem polyfaces) a bude jasné, kto je objektívnym víťazom
• najlepší získa sumu a musí uvoľniť svoje poznatky pre celú krajinu a všetkých farmárov (bezplatne dostupné know-how, skúsenosti, úsudok)
• vytvorí sa depozitár pyramídy poznatkov, ktoré nadobudli všetky zapojené súťažné teamy, ktorý bude vo forme open-source na jeden klik k dispozícii komukoľvek v našej krajine, kto by sa chcel stať polykultúrnym farmárom a zlepšovať potravinovú sebestačnosť našej krajiny.

Záver teda znie, že celé jadro problému potravinovej sebestačnosti i zdravého stavu obyvateľov v našej krajine je ukryté v pôde. Tam je pôvod ale aj riešenie obezity, diabetu, rakoviny a ďalších zbytočných problémov, ktoré v našej krajine máme. Naše odporúčania sú nasledovné:

• Začnime pestovať trávu. 
• Začnime podporovať polykultúrne farmy na štýl Polyfaces.
• Začnime konzumovať čisté živočíšne potraviny, ktoré nenechávajú v prírode “nezaplatený” účet. 
• Začnime podporovať svojimi peniazmi tých, ktorí nám dávajú šancu na lepší život, v ktorom sa môžeme začať sústrediť na zmysluplnejšie ciele, ako len tráviť každé 2-3 hodiny riešením problému čo na rozmaznaný jazyk a kde si chutne zaplníme svoje tučné bruchá cukrovou / kukuričnou / pšeničnou alebo sójovou energiou (resp. ropou). 
• Začnime spoločne podporovať kultúru výživného pohybu a funkčného stravovania.
• Začnime akceptovať vyššie výzvy, ktoré sme pred tým nikdy nezdolali (od jednotlivca cez skupiny, dediny, mestá až po celý náš štát), aby sme rozvíjali svoj charakter a mohli sa stať osobnosťami, ktoré majú šancu dosahovať stanovené ciele.
• Začnime všetci spoločne pracovať najprv sebe a na lepšej verzii samého seba ešte dnes.

Súvisiace články:

• SPOZNAJTE FILOZOFIU: BIOFILNÝ TRANSHUMANIZMUS

• AKO ZAČAŤ SVOJ DEŇ A NASTAVIŤ TELO I MYSEĽ NA TOP VÝKONY

• ČIASTOČNÉ HLADOVANIE: NA ČO JE DOBRÉ A AKO S NÍM ZAČAŤ?

• SPOZNAJTE “ŠTVRTÝ” MAKRONUTRIENT VO VÝŽIVE ČLOVEKA