Názory a postoje

Byrokratický parkour: ako meniť školy, mestá a spoločnosť k lepšiemu

Od roku 2003 som ako mladý človek začal trénovať parkour. Bol som na vysokej škole. Tento šport som si zamiloval a zásadne ovplyvnil celé moje životné smerovanie. Trénoval som seba ale aj iných ľudí a vybudoval viaceré projekty, alebo športové organizácie zamerané na pohyb. Pod rukami mi prešli tisíce mladých ľudí v tisícoch tréningoch, no moje zručnosti ako budovať všestrannú fyzickú zdatnosť využívali aj olympionici, vojaci, polícia, či rôzne športové kluby. V parkoure boli prekážky jasne viditeľné. Betónové múry, zábradlia, schody či strechy. Každý skok bol výzvou – urobiť ho technicky čisto, odvážne a pritom bezpečne. Dnes, vo veku štyridsať štyri rokov, už neskáčem po mestských budovách, hoci stále ovládam desiatky akrobatických kúskov. No parkour vo mne ostal – nie ako fyzická disciplína, ale ako mentálny prístup k životu. Prekážky už nemajú podobu múrov. Dnes sú to papiere, komisie, zastupiteľstvá a úradné procesy. Naučil som sa, že ak chceme meniť spoločnosť k lepšiemu, musíme sa naučiť skákať aj cez tieto byrokratické bariéry. Tomuto hovorím byrokratický parkour – a práve o ňom bude tento článok.

 

img

Tieto stránky využívajú Cookies. Prečítajte si informácie o tom, ako používame cookies na týchto webových stránkach.

Rozumiem